Po necelých troch týždňoch od v podstate dokonalého koncertu SUFFOCATION a NILE hostilo Collosseum ďalšiu akciu pre fajnšmekrov a vo veľkej miere aj pamätníkov. Dostatočným lákadlom boli už mnohokrát videní a vždy vítaní poľskí titani VADER, pretože špeciálny set postavený na skladbách z demonahrávok a prvého albumu bol niečím, čo sa už sotva zopakuje. A k tomu ešte výber tvorby kultových VENOM z ich prvých, pre metal ako taký najzásadnejších platní, odohraný v zostave, z ktorej 2/3 nahrávali napr. album „Black Metal“, myslím že viac dodávať netreba.

Pre Košice a myslím že aj pre slovenskú deathmetalovú scénu bol koncert špeciálny v tom, že práve na ňom sa po štrnástich rokoch na pódiá vrátili MORDUM. Jeden z tých spolkov, ktoré ďaleko prerástli von z lokálnej scény a s demom „Systems“ mali vykročené viac než sľubne, akurát že ich história v tej dobe nabrala iný smer, vedúci nakoniec k ukončeniu existencie. Reunion bol bleskom z jasného neba a aj preto boli pre mnoho návštevníkov, vrátane takých, ktorí „staré časy“ nemali ako zažiť, keďže ako predškoláci sa o metal určite nezaujímali, jedeným z hlavných ťahákov.

Vyzeralo to na solídny set zo starých klasík i nových skladieb, nakoniec však, viac – menej na poslednú chvíľu, agentúra medzi účinkujúcich pretlačila totálne neznámu záležitosť ZOMPOK, pričom vzhľadom na štýlový záber koncertu by podobnou „dramaturgickou lahôdkou“ bolo povedzme hranie RHAPSODY na OEF. Nepomohlo to ničomu, akurát sa zosekal set „predkapely“ a na skorší čas bol posunutý začiatok koncertu, až na takú hodinu, kedy nevoľný ľud robotný dobehne domov, utrie znoj z čela, hodí skyvu chleba každodenného za rebrinu a snaží sa využiť tých niekoľko hodín, počas ktorých ho massa neženie do práce.

Nakoniec sa začínalo o pol šiestej, na pódiu tri bicie súpravy, pred tú publiku najbližšiu vleteli MORDUM v zostave z troch štvrtín identickej s tou zo „Systems“ – Roman gitara, Bellowz basa, Gabi bicie. Flek bývalého frontmana, gitaristu a zakladateľa Števa prevzal Ľubo (CONTEMPT), a za nadšeného prijatia zatiaľ niekoľkých desiatok návštevníkov odzneli „Your Drug“, „It Stinks From Your Mouth“ zo „Systems“, pokračovalo sa novinkami „God Saves Only Queen“ a „Peacemakers“, a na záver opäť „The Needle“ zo Systems. MORDUM takto po novom boli vo forme, sú to proste kvalitní hudobníci, skladatelia i hráči. Trochu škoda, že neboli ozvučené činely, takže to, aký až dobrý je Gabi bubeník, sme počuli hlavne vpredu pod pódiom. Pársekundový zmätok v druhej skladbe možno pripočítať na vrub nervozite, po 14 rokoch je to na pódiu adrenalín. Ľubo (gitara, vokál) v starých skladbách v podstate ctil zľahka „drunenovskú“ farbu vokálu, v novinkách už ale prevládali jeho hĺbky. Celkovo sú nové skladby oproti klasikám v duchu DEATH, PESTILENCE a CYNIC o dosť brutálnejšie a priamočiarejšie, dúfam, že na album už dlho čakať nebudem. Celkovo mám radosť, zniesol by sa aj hodinový set, nabudúce sa ho určite niekde doma dočkáme.

Návrat MORDUM som išiel vydýchať do baru obďaleč, koniec koncov na ZOMPOK som v ten večer fakt neprišiel. Ale kus ich setu som stihol, a aby som im zbytočne nekrivdil, tak ten ich bahnitý sludge/doom s hororovými témami nemal ako uraziť, pár ľudí im aj zatlieskalo, akurát že v ten večer boli proste akosi navyše a či sa im oplatilo prísť do Košíc kvôli údajne trom skladbám, to vedia len oni sami. V pláne som nemal ani Britov DIVINE CHAOS, podľa jednej skladby na Youtube dojem „solídny metal, niečo ako KREATOR hrajúci melodický death metal, ale takých kapiel je tiež dvanásť do tucta.“ Naživo som názor zmenil dosť rýchlo, kvinteto z anglického Berkshiru na pódiu hralo ako sto čertov, energický a agresívny moderný melodický death/thrash s nápadmi a živou pódiovkou. Hrali hlavne zo zatiaľ jediného albumu „A New Dawn In The Age Of War“ z minulého roku, jeden z gitaristov súkal naozaj vydarené melodické sóla, fuckujúci (ale s takým nejakým anglickým švihom) frontman trochu pripomínal Sylvaina Houda a celkovo bavilo aj to, že po vizuálnej stránke na pódiu rezala metalová kapela, nie partia džentrákov z „oupnspejsu“, ktorá sa rekreačne snaží byť „brootal“.

Osobitný rešpekt si zaslúžil bubeník DIVINE CHAOS, nie je to totiž nikto iný ako James Stewart. Ten si po nedlhej prestávke strihol ďalší plnohodnotný a ešte o dosť naklepanejší set so svojím „hlavným pracovným pomerom“. James, Spider (gitara), Hal (basgitara) a v strede Lord Vader. Myslím, že Piotr Wiwczarek má na tento titul právo už tak dvadsať rokov, pretože ten mamutí kus práce na ceste z poľského malomesta do deathmetalovej siene slávy, ktorý urobil, tuším nemá obdobu. Dym, intro, a potom „Dark Age“, kedy som od prvých tónov náhle opäť mal metrové vlasy a aj som ich poriadne roztočil, aby som potom nejakú chvíľu hľadal a našťastie našiel stratenú rovnováhu. A pekne od pľúc:

„Strange visions dreams my mind,

When I´m walking through the night,

Each time I see the visage of the moon,

Dead cities amongst the sands,

Under the black abyss of seas,

Does madness seize my soul...“

Sú skladby, ktorých texty vám v mozgu aj po rokoch ožívajú tak nejako automaticky. VADER mali od prvých tónov na svojej strane všetkých cca 180 platiacich návštevníkov aj ostatných ľudí v klube a Piotr sa vôbec netajil tým, že sa v Colle a aj na Slovensku už cíti ako doma. Jeden z najlepších frontmanov na scéne, chlap s obrovským srdcom pre ňu i pre fanúšikov a presne ten typ človeka, ktorému nemáte problém uveriť, že to, čo robí, má naozaj rád. A „istený“ je spoluhráčmi rovnocennej kvality, toto je proste armáda, ktorá neprehráva. Odzneli skladby z demonahrávk z konca 80. rokov, prelomu desaťročí, a vlastne takto odznel kompletný album „The Ultimate Incantation“ plus dávne relikvie ako „Tyrani piekiel“. Neopakovateľný zážitok od kultovej bandy, kto nad ňou hádže rukou, fakt by mal svoje mudrovanie na tému death metal na verejnosti okresať na minimum. VADER proste zvlášť naživo idú na vyše 100 percent, ich koncert je pre všetkých nasledovníkov univerzitou.

Po necelej hodine s VADER a úprave pódia už na ňom zostala len zadná, najvyššia bicia súprava. A zjavili sa tí, ktorí zapálili oheň úsvitu dejín – dejín extrémneho metalu celkom určite. Jeffrey Dunn alias Mantas s gitarou. Za bicími Anthony Bray alias Abaddon. K dokonalosti chýbalo len Cronosovo čelo. Alebo aj nie. Jeho náhradník v tejto koncertnej verzii čierneho idolu, Anthony „Demolition Man“ Dolan ho má takrečeno rozrastené po celej hlave. Sympaťák s imidžom žalárnika z nejakej londýnskej väznice spred pár storočí, basou a mikrofónom má svoje vo VENOM odohraté tiež. Nie tie najuctievanejšie časy, ale „Temples Of Ice“ bol slušný album. A hlavne „Prime Evil“ z roku 1989, ktorého úvodnou skladbou to po intre začalo. Po nej pálili to najlepšie z albumov do roku 1989 – „Die Hard“, „Don’t Burn The Witch“, „Live Like An Angel (Die Like A Devil), a určite každému dochádzalo, že „otcovia zakladatelia“ v podstate urobili kedysi dávno to, že sa vyflákli na „umenie“, vzali motörheadovský rokenrol, ešte ho orezali o blues a nejaké „city“, pritlačili na pílu, všetko natreli temnými farbami a náhle bol na svete nový strašiak pre „slušných“ a inšpiračný zdroj pre ostatných.

Pri „Buried Alive“ sa vynorili časy dávno minulé. To kedysi v roku 1988 boli vo Větrníku TÖRR, dali zahrať túto vec a podotkli, že názov dokonale vystihuje ich aktuálnu situáciu. „Raise The Dead“ a ďalšia výborná vec na spievanie – „One Thousand Days In Sodom“. Páni po päťdesiatke to solili s nasadením ľudí, ktorí sa možno prišli hlavne zabaviť sa s fans (pokecať menej, „demolačný muž“ na tému jazykovej bariéry vo veľkej slušnosti niečo poznamenal), a nejaké peniaze za koncert sú vedľajšie. „Warhead“, „Sons Of Satan“... koncert sa blížil k záveru, ale stále niečo chýbalo, niečo vôbec najpodstatnejšie. V pekle sme už boli, ale cesta má predsa viesť ďalej?! Žiadne strachy. K mikrofónu sa postavil Mantas, nešetril slovami vďaky pre tých, čo sa o koncert zaslúžili, a takisto pre tých, čo naň prišli. A dodal: „Kedysi sme zložili jednu skladbu a ľudia nám dodnes hovoria, že sme ňou založili nové metalové žánre. Ja neviem, či je to pravda, rozhodnutie je na vás. Black Metal!“ Najneskôr v tom momente sa začalo diať niečo, s čoho videním naživo som nepočítal na strednej škole, a ani potom vlastne nie. A aj tak som sa dočkal. K tomu ešte dve zástupmi coverované veci – „Countess Bathory“ a „Witching Hour“, a výborná lekcia z histórie, ba až mytológie sa skončila.

Foto: Laci Schürger